Priaznivé prijatie môjho českého a slovenského prekladu Nového zákona medzi čitateľmi a milovníkmi Svätého Písma, ako aj želanie vyslovené niektorými z nich, aby som sa pokúsil aj o preklad Starého zákona, ma napokon primälo odhodlať sa uskutočniť aj túto úlohu, ktorú sa mi teraz, po desiatich rokoch práce, s Božou milostivou pomocou podarilo dokončiť.
Predlohou tohto prekladu mi bol ten istý hebrejský (v niektorých knihách sčasti amorejský) tzv. ,,masóretský[1]“ text, podľa ktorého je vypracovaná valná väčšina známych mi iných prekladov novšej doby, text zostavený židovskými učencami z dochovaných rukopisov v 9. storočí nášho letopočtu; a keďže v hebrejskom písme niet zvláštnych znakov pre samohlásky, (len spoluhláska ,,j“ (zvaná v abecede ,,jód“) niekde značí aj dlhé ,,í“, a spoluhlásku ,,v“ (,,váu“) niekde možno čítať ako ,,ú“ (al. v dvojhláske ,,u“, ako napr. priam vo ,,váu“ tu vyššie) al. ,,ó“,) a hebrejčina od babylonskeho zajatia prestala byť živou rečou, (porov. Nech. 8: 8, pozn. 353,) zaistili správnu výslovnosť vypracovaním značiek pre samohlásky (bodky al. dvojbodky a trojbodky a malé čiarky al. iné drobné značky pod a nad znakmi spoluhlások). Tiež zaviedli prízvučné znamienka, ktorých význam zodpovedá významu rozdeľovacích znamienok (tj. bodiek, čiarok, dvojbodiek, bodkočiarok atď.) v našom terajšom písme vo vetách, kde udávajú vzájomné vzťahy jednotlivých ich častí.
Kde potom mali títo učenci (zvaní tiež ,,masóretmi1”) podozrenie, že niektoré písané slovo je zaťažené chybou zavinenou opisovačom, takže by na jeho mieste malo byť uvedené iné, nedovolili si spoluhláskovú skladbu dotyčného výrazu meniť, lež zaviedli v ňom samohlásky výrazu, o ktorom predpokladali, že by na tamtom mieste mal stáť, a ktorý potom v poznámke pod čiarou uviedli. Výraz podľa ich súdu chybný potom označili aramejským slovom ,,kethív”, tj. ,,písané”, výraz pod čiarou potom nazvali ,,keré”, ktoré v to istom jazyku značí ,,čítané”. V preklade som v poznámkach použil výrazy ,,písaný text” a ,,čítaný text”; pokiaľ ,,písaný text” dával jasný zmysel, uprednostnil som ho v preklade, ,,čítaný text” potom som v texte prekladu uviedol tam, kde ,,písaný text” v danej súvislosti zmyslu nedával alebo kde jeho skutočné znenie nebolo možné odhadnúť, pretože sa samohlásky ,,čítaného textu” k nemu nijako nehodili.
Zvláštny dôraz kladiem na vysvetlenie použitia Božieho Mena.
Zámenné prípony, ktoré som spomenul vyššie, inak zvané prívesné zámená, zastupujú, ak sú pripojené (ako vyššie) k podstatným menám, samostatné zámená privlastňovacie, a ak sú pripojené k slovesným tvarom, zastupujú predmet dotyčného slovesa, pokiaľ na ňom nie je zvláštny dôraz; inak sa pripájajú ku predložke vyjadrujúcej pád al. zmysel, o aký v tom či onom spojení ide.
Ohľadne slovesných tvarov je treba uviesť, že v hebrejčine, podobne ako v iných semitských jazykoch, niet slovesných časov v tom zmysle, v akom sú v slovenčine a v iných indoeurópskych jazykoch. Miesto toho sa rozlišujú slovesné tvary dokonavé a nedokonavé, pričom sa zo súvislosti musí rozpoznať, (nie vždy, pravda, jednoznačne), či dej al. stav, vyjadrovaný dotyčným slovesným tvarom, nastal akebo nastával v minulosti, či nastáva v prítomnosti a či nastane al. bude nastávať v budúcnosti, hoci síce dokonavé tvary najčastejšie vyjadrujú minulosť, nedokonavé potom budúcnosť al. prítomnosť, takže sa dokonavé tvary niekedy označujú ako ,,preteritum”, tj. ,,minulý čas”, nedokonavé potom ,,futurum”, tj. ,,budúci čas”; ale ,,najčastejšie” nijako neznačí ,,vždy”, takže presnejšie je označenie ,,perfektum” a ,,imperfektum”, názvy, aké sa síce zvyčajne používajú v zmysle ,,minulého času”, no ich vlastný význam je ,,dokonané” a ,,nedokonané”. V preklade potom má slovenčina značnú výhodu voči mnohým iným jazykom v tom, že dokáže dokonavosť al. nedokonavosť veľkej väčšiny slovies presne vyjadriť, čo sa o mnohých iných jazykoch nedá povedať; a ak to azda niekedy z rozličných príčin nie je dosť dobre možné, dajú sa použiť opisy; pre nedokonavosť pomocou spôsobových slovies, (,,chcieť”, ,,môcť”, ,,smieť”, ,,musieť”, atď., pozri napr. Gen. 2: 16 a ďalej, pozn. 74), pre dokonavosť pomocou slovesa ,,dať sa”, pozri napr. Gen. 15: 11, pozn. 155.
,,Mesiac” ako časť roka sa v SZ prevažnou väčšinou volá ,,chódeš”, no na niekoľkých miestach sa v tomto zmysle používa výraz ,,jérach”, príbuzný názvu ,,mesiaca” ako nebeského telesa (,,járéach”); kde je tak, je v preklade opäť (vyznačené kapitálkami) použité znamienko ,,*” (,,*mesiac”).
Vlastné mená osôb, miest[3], zemí a pod. ponechávam väčšinou v tom znení, v akom sú uvedené v pôvodine, len niektoré mená všeobecne známe podávam v ich zaužívanej poslovenčenej (,,Eva”, ,,Isák”, ,,Mojžiš, ,,Jerúsalém” atď.,) alebo inej zaužívanej (napr. ,,Egypt” a odvodené slová) podobe, pričom pri ich prvom výskyte spravidla uvádzam v poznámkach pod čiarou znenie pôvodiny. To platí aj o menách uvádzaných v nadpisoch kníh, zväčša ako mená ich autorov, ktoré upravujem tak, aby som čitateľom uľahčil orientáciu, ale vyhýbam sa pritom, ako aj všade v texte v tomto preklade SZ, zaužívanej koncovke ,,áš” mužských mien, (pokiaľ, pravda, táto koncovka nie je súčasťou tých mien v ich znení v pôvodine, ako napr. meno kráľa Jóáša, 2 Kráľ. 11: 2, a i.), ktorá je zrejme poslovenčením koncovky ,,as” pogréčtených tvarov dotyčných mien, uvedených v LXX, prevzatej pravdepodobne prostredníctvom latinčiny. V nasledovnom Úvode sú vlastné mená spravidla uvádzané v podstate v tom znení, v akom ich podáva jeho francúzsky text.
Poznámky pod čiarou sú tu, proti spôsobu obvyklému vo väčšine iných mne známych prekladov, aj v mojich vlastných prekladoch Nového Zákona, označované nie písmenami abecedy tak, že sa na každej stránke znova začína písmenom ,,a”, lež číslicami, počínajúc od začiatku každej knihy znova, takže pri opätovnom výskyte slova, predmetu atď., ktorý bol označený poznámkou v tej istej knihe, sa uvedie znova to isté číslo poznámky. Ak sa potom v poznámkach pod čiarou odkazuje na iné poznámky v tej istej knihe, sú čísla týchto poznámok podané tým istým spôsobom ako v texte, tj. drobnejšími číslicami vyššie, kým čísla poznámok v iných knihách, na ktoré sa odkazuje, sú v tom istom postavení a formáte ako písmená v texte poznámky. Pokiaľ ide o poznámky v nasledovnom Úvode, sú to zväčša moje poznámky ako prekladateľa, ktorých v pôvodine tohto Úvodu niet, podobne ako v preklade Písma; kde sú tam poznámky autora, sú ako také označené; k jednej takej poznámke (9) som pripojil malé doplnenie, (k pozn. 56 tri doplnenia,) ktoré je tam označené podľa toho (,,pozn. prekl.”); doplnenie čosi obšírnejšie som obdobne pripojil k tamojšej poznámke 42.
Na objasnenie významu niektorých slov a výrokov v texte Písma sa v poznámkach na niektorých miestach odvolávam na niektoré iné preklady, novšie aj staré; zo starých prekladov uvádzam znenie LXX a Vulgaty podľa vlastného pohľadu do nich, ohľadne ostatných starých prekladov môžem podať len údaje o nich v literatúre, lebo nemám možnosti ich posúdiť priamo.
Ako vo väčšine iných mi známych prekladov sú aj v tomto slová al. časti slov, ktorých v pôvodine Písma niet, ale ktorými bolo treba doplniť text v záujme patričného vyjadrenia významu dotyčných slov al. výrokov, vypísané ležatým písmom (kurzívou). Toto sa, pravda, týka len textu Písma, v nasledovnom Úvode je kurzíva použitá, ako je inde obvyklé, na zdôraznenie dotyčných slov.
Kiež sa velebenému nebeskému Bohu v Jeho neskonalej milosti zaľúbi použiť Si aj toto skromné dielo na úžitok a požehnanie Jeho draho vykúpeného ľudu pre radosť Jeho srdca a slávu Jeho Mena!
V Dol. Kubíne v novembri 2008. Prekladateľ.
[1] Hebr. ,,massóráh” al. ,,massóreth” značí ,,odkaz” al. ,,podanie”, ,,tradíciu”.
[2] Pozri Exod. 20: 7.
[3] Tvar slova ,,mesto”, nie vari ,,miesto”.
