V úvode Biblie Miloš Pavlík napísal o gréckych textoch použitých pre Nový zákon toto:“Mnohým starším prekladom Nového zákona bol predlohou tzv.všetkými prijatý text, vydaný v Leydenu v Holandsku v roku 1633, ktorého základom boli texty uverejnené v 16.storočí Erasmom z Rotterdamu v Basileji a Robertom Stephanom a Thedorom Bezou v Paríži; niektorý z týchto textov bol aj predlohou prvého českého prekladu Nového zákona z gréčtiny, který je dielom Jana Blahoslava (1564), ktorý bol neskôr pojatý do známej a mnohým milovníkom Božieho slova drahej Kralickej Biblie. Tieto texty boli výsledkom štúdia a porovnávania veľmi malého počtu vtedy známych – značne neskorých – rukopisov gréckeho Nového zákona; knihu Zjavenie mal Erasmus z Rotterdamu v rukopise jedinom a to chatrnom a neúplnom (pomohol si tak, že si chýbajúcu časť sám do gréčtiny preložil z latinského prekladu, ktorý mal po rukeä.
V nasledujúcich storočiach však bolo postupne objavených niekoľko stoviek ďaľších gréckych rukopisov Nového zákona alebo jeho častí, z ktorých sú niektoré veľmi staré, aj prekladov, napr. do sýrštiny, ktoré sú poväčšinou ešte staršie; všetky tieto rukopisy boly starostlivo skúmané a porovnávané, takže bolo možné text očistiť od chýb, ktoré sa doňho behom storočí vlúdili nedbalosťou a opovážlivosťou ľudí. Tak v nobej dobe vznikla sbierka vydaní gréckeho textu Nového zákona, zostavená podľa toho, ktorý z učencov, ktorí všetok svoj čas a všetky svoje schopnosti venovali tomuto nesmierne naliehavému skúmaniu, nájdené rukopisy hodnotil. Nepochybne aj tu, ako vo všetkom, čo je človeku zverené, zanechala stopy ľudská slabost, Božia múdrosť však bdela nad Jeho slovom, takže, aj keď každý z učencov, ktorý sa revízii textu venovali, postupoval podľa svojich vlastných zásad, sú výsledky, ku ktorým dospeli, takmer rovnaké – ak nehovoríme o niekoľko málo miestach vydania Nového zákona takmer vo všetkom vzájomne súhlasné a rozdiely medzi nimi, pomerne zriedkavé a väčšinou druhotného charakteru, sú často takej povahy, že sa dajú v preklade sotva vyjadriť.“
Podobne ako Darby, čerpal Miloš Pavlík z týchto novo získaných textov Nového zákona – kde sa texty štvor najvýznamnejších učencov shodovali, volil ich ako zdroj prekladu, ke boli odlišné, prodržal sa „prijatého textu“.
Sám ďalej komentuje: „… čitatelia Písma, ktorí sú zvyklí používať prekladov starších, najmä českého prekladu kralického alebo slovenského prekladu prof. Roháčka, ktoré sú vypracované v podstate podľa prijatého textu, zistia, že text tohoto prekladu sa v nejednom mieste od týchto staršch prekladov líši nielen čo do pojatia a spôsobu tlmočenia gréckeho originálu, ale aj čo do voľby samej textovej predlohy.“
